V KÚTIKU DUŠE

Taký maličký!
S myšlienkami väčšími než on.

Otvorí dvere sveta, aby mohol výjsť von
a všetci sa tešia, že už ide od ních preč.
A zrazu myšlienka hlavou preletí:
"Už tu nie je jeho reč."
Reč tichých slov...
reč bez hlasu, ale s veľkým významom.
Už zmizlo naše svetlo - žiara jeho očí
a pred tlačítkom "zasvieť" každý odbočí.
Ale jedno mi vždy bude záhadou:
"Kde každý berie tú svoju odbočku?"
Veď tá cesta vždy pred tým bola rovnou.
Stojí za dverami vzniku nového sveta.
Pomaly rastie a zo slov sa stáva veta.
Už nie tichá a ani nehovorí.
Kričí!!!
ŽE V KÚTIKU DUŠE STÁLE DÚFA,
ŽE HO ZNOVU POZVÚ ĎALEJ,
ŽE OPäŤ PREKROČÍ PRAH ZLOBY
TEJTO DOBY...

... ŽE SA JEHO KÚTIK DUŠE ROZRASTIE.

DARMO TU ŽIVOT BEZÚTEŠNÚ TRAGÉDIU VPÍSAL,
LEBO SRDCE MOJE BUDE NÁDEJ ZVIERAŤ
AJ KEBY RAZ MAL ŽIVOT ĽAHNÚŤ NA POPOL.

POCHOPÍŠ?

Postavila som ťa ako fasádu
do svojho sveta skoro dopredu.
Stáva sa zo mňa kresliarka
fáz tvojich pohybov,
pozorovaných z môjho kresielka,
do obrázkovýh kreslených filmov.
Akoby všetky farby nabrali svoju silu,
keď sa k tebe snažím nakresliť vilu.
Vilu so stenami ako mestské hraby
a priestornú ako viničné sady,
s oknami a dverami otvorenými dokorán,
na ktorých však nechýba hrubý rám.
Vilu s okrúhlym stolom v jednej izbe
a za jeho prvý vrchol si sadneš ty
a za druhý vrchol zasa ja.
Takto budeme ya vrcholmi sedieť obaja.
Keď všetky farby svoju silu strácajú,
to našu vilu pochybnosti rúcajú.
Vila však ešte nestojí.
Máme len jamu pre možné pevné základy.
Tá kresba je skoro dokonalá,
no stále nie je dokonaná.
Avšak... taký skutočný dážď,
že som skoro zmokla.
Taká skutočná cesta,
že som sa z nej skoro zabudla vrátiť...