V KÚTIKU DUŠE

Taký maličký!
S myšlienkami väčšími než on.

Otvorí dvere sveta, aby mohol výjsť von
a všetci sa tešia, že už ide od ních preč.
A zrazu myšlienka hlavou preletí:
"Už tu nie je jeho reč."
Reč tichých slov...
reč bez hlasu, ale s veľkým významom.
Už zmizlo naše svetlo - žiara jeho očí
a pred tlačítkom "zasvieť" každý odbočí.
Ale jedno mi vždy bude záhadou:
"Kde každý berie tú svoju odbočku?"
Veď tá cesta vždy pred tým bola rovnou.
Stojí za dverami vzniku nového sveta.
Pomaly rastie a zo slov sa stáva veta.
Už nie tichá a ani nehovorí.
Kričí!!!
ŽE V KÚTIKU DUŠE STÁLE DÚFA,
ŽE HO ZNOVU POZVÚ ĎALEJ,
ŽE OPäŤ PREKROČÍ PRAH ZLOBY
TEJTO DOBY...

... ŽE SA JEHO KÚTIK DUŠE ROZRASTIE.

DARMO TU ŽIVOT BEZÚTEŠNÚ TRAGÉDIU VPÍSAL,
LEBO SRDCE MOJE BUDE NÁDEJ ZVIERAŤ
AJ KEBY RAZ MAL ŽIVOT ĽAHNÚŤ NA POPOL.

POCHOPÍŠ?

Postavila som ťa ako fasádu
do svojho sveta skoro dopredu.
Stáva sa zo mňa kresliarka
fáz tvojich pohybov,
pozorovaných z môjho kresielka,
do obrázkovýh kreslených filmov.
Akoby všetky farby nabrali svoju silu,
keď sa k tebe snažím nakresliť vilu.
Vilu so stenami ako mestské hraby
a priestornú ako viničné sady,
s oknami a dverami otvorenými dokorán,
na ktorých však nechýba hrubý rám.
Vilu s okrúhlym stolom v jednej izbe
a za jeho prvý vrchol si sadneš ty
a za druhý vrchol zasa ja.
Takto budeme ya vrcholmi sedieť obaja.
Keď všetky farby svoju silu strácajú,
to našu vilu pochybnosti rúcajú.
Vila však ešte nestojí.
Máme len jamu pre možné pevné základy.
Tá kresba je skoro dokonalá,
no stále nie je dokonaná.
Avšak... taký skutočný dážď,
že som skoro zmokla.
Taká skutočná cesta,
že som sa z nej skoro zabudla vrátiť...

VŠETKO JE NAOPAK

Jazero je slané, sladké je more.
Cez deň spíme a tesne pred tým,
než sa zobudíme,
sa nám prisnije sen.

V noci nemôžeme spať
a chodíme sa túlať.
Je to hlúpe,
ale my nie sme o nič múdrejší.
Pod sprchou sa tričko suší,
čo sa na radiátore pralo.
Všetko je naopak.
My rozmýšľame prstami na nohách
a pozeráme končekmi vlasov.
(Podaktorí z nás sú holohlaví.)
Hodiny sa vracajú z jednej na dvanástu
tou najkratšou cestou
a lastovička zakukala devätnástu rannú.
Tma sa odráža v zrkadle a ...
... všetko je naopak.

DON'T GIVE IN

i woke up this morning

with a wonderful feeling

although there is a sadness

i'm not gonna stay hopless

because i know

there is hell

but heaven as well

there is pain

- need time to regain

but also a pleasure

and that's a real treasure

live for the good times

but don't give up

don't give in

when the bad ones

when they come up

when they come in

NIKAM A SPÄŤ

Ty mokneš
a nevieš,
že budeš to jediné,
čo zo mňa prežije.
Ty mokneš
a nevieš,
že čakáš na autobus
"NIKAMASPÄŤ" - pre teba plus.
Keď už dokonalo zmokneš a nastúpiš,
na prvom schode moje ja pristúpiš.
A keď už tam niekde budeme
a nemohúcou tmou pôjdeme,
ktorej som celé roky chcela niečo povedať,
v pudovosti strachu budeme sľubovať.
Konáme činy - verne sľubujeme
- netušiac, že sa zapisujú do histórie.
Keď už sme nikam prišli
hoci aj v deravom vreci,
zvedavosti by si neodpustil.
"Prečo?" ide vánkom z teba von.
Poviem, že neviem.
A čakám ,edy sa z chaosu mocných otázok
zrodí plavovlasá princezná do mojich rozprávok.
V pokoji hodín bude niečo zvrátené,
akoby mali chod dneškov zakázané.
Už budú ukazovať zajtrajšky,
hoci sme ešte pri včerajšku neboli.
Zdvihneme sa.
Veď sme nikde už veľmi dlho neboli.
A dáme sa na cestu späť,
hoc sme aj tam už boli.
Vymýšlam odpovede na otázky detí
a až keď uznám za vhodné
poviem jemné, vlhké a túlave:
Amen.

VSTAŤ,
POŽIČAŤ SI KRÍDLA,
ZAČAŤ LIETAŤ
A UŽ NIKDY ICH NEVRÁTIŤ.

Poletím ak proti vetru
ponad môj vysnívaný svet.
Nechcem už čakať na povolenie k letu.
Chcem ísť hneď!