NIKAM A SPÄŤ

Ty mokneš
a nevieš,
že budeš to jediné,
čo zo mňa prežije.
Ty mokneš
a nevieš,
že čakáš na autobus
"NIKAMASPÄŤ" - pre teba plus.
Keď už dokonalo zmokneš a nastúpiš,
na prvom schode moje ja pristúpiš.
A keď už tam niekde budeme
a nemohúcou tmou pôjdeme,
ktorej som celé roky chcela niečo povedať,
v pudovosti strachu budeme sľubovať.
Konáme činy - verne sľubujeme
- netušiac, že sa zapisujú do histórie.
Keď už sme nikam prišli
hoci aj v deravom vreci,
zvedavosti by si neodpustil.
"Prečo?" ide vánkom z teba von.
Poviem, že neviem.
A čakám ,edy sa z chaosu mocných otázok
zrodí plavovlasá princezná do mojich rozprávok.
V pokoji hodín bude niečo zvrátené,
akoby mali chod dneškov zakázané.
Už budú ukazovať zajtrajšky,
hoci sme ešte pri včerajšku neboli.
Zdvihneme sa.
Veď sme nikde už veľmi dlho neboli.
A dáme sa na cestu späť,
hoc sme aj tam už boli.
Vymýšlam odpovede na otázky detí
a až keď uznám za vhodné
poviem jemné, vlhké a túlave:
Amen.

VSTAŤ,
POŽIČAŤ SI KRÍDLA,
ZAČAŤ LIETAŤ
A UŽ NIKDY ICH NEVRÁTIŤ.

Poletím ak proti vetru
ponad môj vysnívaný svet.
Nechcem už čakať na povolenie k letu.
Chcem ísť hneď!

ĽUDSKÁ HRDOSŤ

Človek, zbav sa svojej hrdosti.
Nabažil si sa jej do sýtosti.
Čo hovoríš? Že nedokážeš?
Niet dovu. Veď ti k srdcu prirástla.
A to, čo si ty sám, od seba neodtrhneš,
iba že by sama odpadla.
No hrdosť má penvé korene.
Tá si len tak neodpadne,
ani keď ju poprosíš.
Veď ty si ty a ona je tvoja.
Nie si sám, však? Ste dvaja.
Už čakám len na tú chvíľku,
keď ona bude ona a ty budeš jej.
Človek, zbav sa svojej hrdosti.
Ešte máš čas, zatiaľ môžeš.
Keď však bude neskoro, ušetri sa zlosti.
Nič už potom nezmôžeš.

NECHAJTE SI VAŠE NIČ

Každý hľadí do zahleného zrkadla. Nič v ňom nevidí.
Len seba.
Na nič iné sa nepozerá.
Doprava?
Doľava?
Nie.
Len rovno väčšina z nás hľadí,
a že iný trpí - to mu nevadí.
Pred prosbou blížneho dvere zatvára.
Brat svojim bratom nepomáha.
Len jeden cieľ pred sebou má.
Nie ju, nie jeho.
Len seba!

Žobráčik malý, úbohý!
Už má unavené nohy
z behu za neochotou boháča.
Od bolesti si topánky slzami máča.
Prázdne ruky má
a predsa mi nikto nič nedá.

Tak si to nechajte!
Nechajte si všetko, čo máte!
Nechajte si vaše nič!
Veď len seba máte...

Prečo cítim takú bolesť na duši?
Kto mi moje slzy láskou osuší?
Kde sa podel úsmev z mojej tváre?
Kto mi ho vzal a kam ho dal?

Kde sa podela babička,
čo mi šepkala do uška,
že všetko bude zasa fajn
a znova príde na zem raj?

Kde sa podel starý pán,
čo mi vždy cukríky podával,
aby som si pochutila
až naa mňa príde ťažká chvíľa?

Bože, prosím, vráť mi moju radosť.
Môjho smútku už bolo dosť!


(Ja viem, že Ty si mi ho nevzal... )

SVETLO V TME

Slnko sa skrylo za obrovský mrak,
nezachytí ho teraz môj zrak.
Za oknom sa blýska a padá hustý dážď,
na ulici žobrák mokne a ty ho nepoznáš.
Voda tráve berie hlinu,
(akoby zmývala moju vinu).
Ja pri okne v suchom svetri stojím
a tíško dúfam, že si slnko vymodlím.
Dážď silnie, no moje nohy slabnú.
Už nevládzem stáť a vyčkávať a tak si idem sadnúť.
Moje oči však neúnavne sledujú,
ako kvapky po skle okna stekajú.

Nebo plače, ale moje srdce sa raduje,
lebo vie, že tento lejak raz pominie.

LEN SEN

Zjav sa dobrý kúzelník a zbav ma, čo ma ťaží.
Prosím, pomôž mi a zíď dolu z tých vyskokých veží.
Príď a pomôž bezradným, ktorí blúdia tmavou nocou.
Príď a pomôž mi svojou nepremožiteľnou mocou.

Môj kúzelník prišiel a povedal mi, aby som sa nebála,
že on je ako moja dobrá mama, ktorá by ma nedala.
A ja som bola šťasntá, lebo som jeho slovám verila,
ako Bohu, keď som prvýkrát svet uzrela.
Pomohol mi zabudnúť na moje zlé chvílky.
Pomohol a podal ruku, aby som sa opäť zdvihla
zo studenej zeme, ktorá môj úsmev pohltila.
Prišiel a povedal: "Nech znova žijú mŕtve kvietky."

Teraz stojím s mojím smútkom pri okne
a hľadím von, ako plače nebo.
Ja plačm s ním a ľutujem,
že to bol len sen.