POCHOPÍŠ?

Postavila som ťa ako fasádu
do svojho sveta skoro dopredu.
Stáva sa zo mňa kresliarka
fáz tvojich pohybov,
pozorovaných z môjho kresielka,
do obrázkovýh kreslených filmov.
Akoby všetky farby nabrali svoju silu,
keď sa k tebe snažím nakresliť vilu.
Vilu so stenami ako mestské hraby
a priestornú ako viničné sady,
s oknami a dverami otvorenými dokorán,
na ktorých však nechýba hrubý rám.
Vilu s okrúhlym stolom v jednej izbe
a za jeho prvý vrchol si sadneš ty
a za druhý vrchol zasa ja.
Takto budeme ya vrcholmi sedieť obaja.
Keď všetky farby svoju silu strácajú,
to našu vilu pochybnosti rúcajú.
Vila však ešte nestojí.
Máme len jamu pre možné pevné základy.
Tá kresba je skoro dokonalá,
no stále nie je dokonaná.
Avšak... taký skutočný dážď,
že som skoro zmokla.
Taká skutočná cesta,
že som sa z nej skoro zabudla vrátiť...